Snaží sa aspoň trocha si zohriať ruky teplým dychom a rýchlym trením, no vidieť na ňom, že mu je zima. Z jeho očí ide smútok, no pod tou dlhou sivou bradou a špinavou čapicou vidieť tvár milého chlapíka.
Ľudia čakajúci na autobus stoja 10 metrov od zástavky a ohŕňajú nosom. No dnes je to jeho územie, ako aj po iné večery, určite už tam má nesadené dlhé hodiny a očekované všetky večerné spoje. Neviem čo ho dostalo na ulicu a prečo si vybral práve túto zastávku, no nenecháva ma chladným a celú cestu domov ho neviem dostať z hlavy.
Keď potom stlačím kľučku na dverách, oveľa viac si cením, že sa mám kam vrátiť, že mi nie je zima, že si môžem zohriať chutnú večeru a vychutnať si pohodlný spánok.
Šťastie sa v živote na tohto uja zrejme zamračilo, a možno že si za to môže z časti sám. No ja mu silno držím palce, aby sa mu podarilo odraziť z dna a niekedy v budúcnosti už aj on možno nastúpi do autobusu vracajúci sa z práce do tepla domova.