Vyrástol som síce v meste, no v rodinnom dome na ulici, kde sa každý s každým pozná a možno preto sa mi po presťahovaní na dedinu o niečo ľahšie zvykalo. Napriek tomu je to tu ale celkom iné. Zo začiatku som sa bránil všetkému tomu čarovnému tichu, pokoju, hľadal som negatíva a sám seba som presvedčil, že sa mi stala ta najhoršia vec na svete.
Obďaleč vidím tmavý a na pohľad veľmi strašidelný les. Veru nechcel by som sa tam ocitnúť sám a po tme. Niekedy sa však rád bojím, isto by mi bilo veľmi rýchlo srdce a nohy by boli rýchlejšie ako myseľ, utekali by odtiaľ čo by mi sily stačili. Je však zábavné, že keby tam nie som sám, tak sa hrám pred svojím "spolu-večero-prechádzko-lesníkom" na veľkého hrdinu.
Cez deň tam však niekedy zájdem, vtedy to tam je naopak veľmi pekné, hlavne na jeseň, veľmi rád sledujem prírodu. Teším sa na jeseň, popadané lístie, vychodené lesné cestičky. Možno sa dostanem až za les na lúku, ešte som tam nebol, ale dedo mi raz hovoril, že to tu má pochodené a v jeho hlase som počul závan nadšenia. Samozrejme nemôže chýbať žblnkajúci potôčik. Sú tu miesta, ktoré som si obľúbil a rád sa k nim vraciam.
Neďaleko od Trenčína, nebýva tu žiadna pekná Katarína :( No napriek tomu tu tomu pomaly prichádzam na kĺb.